PRED PÁR ROKMI som pozeral program Billa Mahera „Real Time“. Priznám sa, že Maher je pre mňa niečo ako previnilé potešenie. Hoci je jedným z najtvrdších odporcov náboženstva na dnešnej scéne, jeho show ma priťahuje, možno pod zámienkou poznania nepriateľa. V tomto konkrétnom diely bol rozhovor s Ralphom Reedom, známym politickým aktivistom a evanjelickým kresťanom. Po asi päť minútovej dobromyseľnej debate o rôznych politických otázkach sa Maher odmlčal a povedal: “Tak Ralph, vy ste človek viery.” Reed nepovedal nie. Potom Maher povedal: “A to znamená, že akceptujete najrôznejšie veci bez akéhokoľvek dôkazu.” Na môj údiv a zlosť Reed jednoducho odpovedal: “Áno.” Takmer som hodil ovládač do televíznej obrazovky. Strávil som veľkú časť svojho dospelého života bojujúc práve proti takémuto druhu iracionálneho fideizmu, ktorý Reed zjavne obhajoval. Jedna z určujúcich milostí môjho života sa objavila, keď som bol prvák na strednej škole a počul som prvý zo slávnych argumentov Akvinského pre Božiu existenciu. Od tej chvíle som tušil, že viera a rozum nie sú v protiklade, ale že sú v skutočnosti vzájomne implikatívne. Zvláštnym smútkom našej doby je, že až príliš veľa ľudí, veriacich aj neveriacich, sa drží nejakej formy fideizmu. Tí prví nie sú ochotní a schopní viesť rozhovor so širšou kultúrou, a tí druhí zavrhujú náboženstvo, ktoré je takto chápané ako primitívne a iracionálne.
Preto je objasnenie podstaty viery nevyhnutným krokom pre koherentnú argumentáciu o náboženstve. Ak má Ralph Reed pravdu, potom náboženskí ľudia môžu svoju vieru presadzovať, vyjadrovať sa k nej alebo ju vnucovať, ale nemôžu o nej argumentovať. Ale autentická viera nie je v skutočnosti infra-racionálna ale supra-racionálna. Infraracionálne - to, čo je pod alebo pred rozumom - znamená dôverčivosť, poverčivosť, naivitu alebo obyčajnú hlúposť a žiadny dospelý, ktorý si váži sám seba, by také niečo nemal ani trochu podporovať alebo prijímať. Celkom správne sa takémuto prístupu vyhýbajú zrelí náboženskí ľudia, rovnako ako vedci a filozofi. Na druhej strane supraracionálne je to, čo leží nad alebo za rozumom, ale nikdy nie je v rozpore s rozumom. Je to vskutku druh poznania, ktorý však prevyšuje bežné schopnosti pozorovania, experimentovania, vytvárania hypotéz alebo racionálnej reflexie.
Aby som to trochu objasnil, dovoľte mi ponúknuť analógiu. Naozaj spoznať inú ľudskú bytosť je vždy funkciou, všeobecne povedané, rozumu a viery. Ak sa o niekoho zaujímam, ak vo mne vzbudí zvedavosť, dokážem pomocou vlastných skúmacích a racionalizačných schopností zistiť o nej veľmi veľa. Môžem ju pozorovať v rôznych situáciách; dokážem si prečítať, čo napísala, alebo analyzovať detaily projektu, ktorý dohliadala; môžem hovoriť s jej priateľmi a nepriateľmi a získať ich dojmy o nej; môžem si ju vyhľadať na Google alebo si o nej prečítať na Wikipédii. A keď ju skutočne stretnem, môj rozum naďalej funguje ostražito, keď hodnotím, čo pozorujem a robím si vlastné závery o jej osobnosti a motiváciách. Okrem toho pokračujem v porovnávaní svojich vlastných skúseností s ňou s tým, čo som už prijal a hľadám súlad alebo rozpor. Takáto aktivita je produktívna a objasňujúca.
Ale ak chcem poznať jej srdce, musím prestať skúmať a začať počúvať. Za predpokladu, že sa naše priateľstvo dostatočne zintenzívnilo, ona v bode, ktorý si sama zvolí, povie niečo o sebe, čo by som nikdy nemohol spoznať vlastným úsilím. Odhalí pravdy o svojom živote, svojich motiváciách, túžbach, najintenzívnejších vnútorných zážitkoch. A v tomto bode budem nútený urobiť rozhodnutie, či jej verím alebo nie. Čo by motivovalo tento akt vôle? Mohol by som usúdiť, že nič z toho, čo mi povedala, nie je v zásade v rozpore s tým, čo som sa o nej sám dozvedel, že je to v skutočnosti hlboko v súlade s výsledkami môjho vlastného skúmania. Mohol by som usúdiť, že je to v zhode s jej celkovým charakterom a spôsobom života. Ale predovšetkým prijmem to, čo mi o sebe povedala, pretože som jej začal dôverovať. Nikdy nebudem môcť úplne overiť to, čo prezradila, ale prijatím toho (pretože prijímam ju) prichádzam k takému jej poznaniu a oceneniu, ktoré by som sám inak nikdy nedokázal. Moja viera v jej slová istotne predstavuje riziko, ale hlboko obohacujúce. A teraz, keď som sa rozhodol veriť tomu, čo mi bolo povedané, ide môj rozum spať? Samozrejme, že nie! Premýšľam o tom, čo povedala, snažím sa tomu úplne porozumieť, porovnávam to s inými pravdami, ktoré som získal pri interakcii s ňou, atď. V žiadnom bode tohto procesu som nepodľahol iracionálnosti. Žiadny úkon mojej mysle alebo vôle nebolo možné primerane charakterizovať ako poverčivý alebo dôverčivý a moja racionalita nebola nikdy negovaná. Ale uznal som jej limity a odolal jej tendencii k pýche a epistemickej tyranii.
Toto je veľmi presná analógia o spolupôsobení rozumu a viery v náboženských otázkach. Ľudia od pradávna používali svoju myseľ na pochopenie právd o Bohu a v skutočnosti boli pozoruhodne úspešní. Platón, Aristoteles, Cicero, Augustín, Anselm, Tomáš Akvinský, Descartes, Leibniz, Whitehead a mnohí ďalší navrhli presvedčivé argumenty pre existenciu Boha. V druhej časti tejto knihy sa na jeden z nich pozrieme podrobnejšie. Okrem toho filozofi na základe týchto demonštrácií vyvodili závery o mnohých Božích vlastnostiach, vrátane jeho dokonalosti, dobroty, nekonečnosti, všadeprítomnosti, atď. Svätý Pavol vyjadril vlastnú dôveru v túto „prirodzenú“ alebo racionálnu teológiu, keď vo svojom liste Rimanom povedal: „Už od stvorenia sveta jeho večná sila a božská prirodzenosť, hoci sú neviditeľné, boli chápané a videné prostredníctvom vecí, ktoré stvoril.” Akvinský nazval tieto poznatky získané rozumom ako preambula fidei (preambula viery). Myslel si, že niektorí ľudia, obdarení bystrou mysľou a dostatočným množstvom voľného času, mohli vstúpiť do predpolia viery a to tak, že rozoznali množstvo základných právd o Bohu a Božích veciach. Takýto druh prirodzeného teologizovania pôvabne označoval aj ako manuductio (vodenie za ruku). Tak ako môžeme vziať malé dieťa za ruku a nabádať ho aby chodilo, tak aj filozof môže viesť padlú a obmedzenú myseľ k úvahám o hlbších a dôvernejších pravdách zjavenia.
Tvrdenie veľkých abrahámovských náboženstiev – a niečo, čo ich odlišuje od náboženstiev a mysticizmu Východu – je, že Boh prehovoril (Deus dixit). Boh nie je len sila alebo ontologický princíp tupo prítomný ako hlboké pozadie existencie, ani nezostal utiahnutý v úplnej a ľahostajnej transcendencii. Naopak, osobne prehovoril k svojim ľuďom. Prosím, nemyslite si, že hovorím doslovne o dunivom hlase ozývajucom sa z oblakov. Tento obraz je klasickou metaforou toho, čo popisujem. Boh prostredníctvom prorokov, patriarchov, udalostí a inštitúcií Izraela odhalil svoje srdce svojmu ľudu Izraelu. Vyjadroval svoju vášeň, hnev, nežné milosrdenstvo a zmluvnú vernosť. Potom v plnosti času prehovoril, ako hovorí autor listu Hebrejom, „prostredníctvom Syna“. Slovo, ktoré stvorilo vesmír a naplnilo mysle a ústa prorokov, nakoniec prišlo osobne, komunikujúc súcit, ktorým je Boh. “Boh je láska a tí, čo zostávajú v láske, zostávajú v Bohu a Boh zostáva v nich.”
A teraz, tvárou v tvár tejto komunikácii, máme na výber: veriť alebo neveriť. Nikto od prípadnej veriacej nežiada, aby zahodila svoj rozum alebo zahodila poznatky, ku ktorým dospela prostredníctvom vlastného hodnotenia dôkazov a racionálnych špekulácií. Nikto nečaká, že klesne na úroveň obyčajnej dôverčivosti. Skutočná otázka znie, či je ochotná veriť osobe, ktorá odhalila pravdu, pravdu ktorú ona sama nemôže kontrolovať a ku ktorej by bez pomoci nikdy nedospela. Otázka je, či je ochotná dôverovať. Je fascinujúce všimnúť si, ako často sa slovo pistis vyskytuje na stranách Nového zákona. Zvyčajne sa prekladá ako „viera“ a skutočne nesie konotáciu výslovne náboženskej viery, ale v základnejšom zmysle znamená „dôvera“. Vo svojom inauguračnom prejave v Evanjeliu podľa Marka Ježiš hovorí: “Priblížilo sa Božie kráľovstvo, čiňte pokánie a verte (pisteuete) v dobré správy.” Po upokojení búrky na mori Pán hovorí svojim vystrašeným učeníkom: “Prečo sa bojíte? Ešte nemáte vieru (pistis)?” Keď Ježiš vyliečil slepého Bartimeja, bezstarostne mu povedal: “Choď, tvoja viera (pistis) ťa uzdravila.” Vo veľkej rozprave pri Poslednej večeri v Jánovom evanjeliu Pán hovorí svojim apoštolom: „Verte v Boha, verte aj vo mňa“. Vo všetkých týchto prípadoch hovorí: „Majte odvahu dôverovať mne a tomu, čo vám hovorím a ukazujem. Je v ponuke pravda ktorú stelesňujem, pravda ktorá mení život, ukľudňuje búrky, prinavracia zrak, dáva zmysel. Ste ochotní ju prijať?”
Predpokladajme teraz, že niekto koná akt viery. Jeho rozum nie je potláčaný, nevyžaduje sa žiadne sacrificium intellectus (obetovanie rozumu). Kritická inteligencia totiž preberá to, čo viera prijala, prevracia to, analyzuje to, medituje o tom a vyvodzuje z toho závery. Tento proces má technický názov teológia a bol stručne a jasne charakterizovaný Sv. Anselmom z Canterbury ako fides quaerens intellectum (viera hľadajúca porozumenie). Už vidíte, prečo je hlúposť opisovať vieru ako „prijímanie vecí bez akýchkoľvek dôkazov“? Je to naozaj také hlúpe, ako povedať, že zamilovať sa je poverčivé.
John Henry Newman, najväčší katolícky teológ ktorý písal v angličtine, celý život zápasil s touto otázkou viery a rozumu. Bol v prvej línii, keď sa v devätnástom storočí objavili mocní racionalistickí kritici kresťanstva. Newman zaujímavo poznamenal aké množstvo nášho bežného poznania je funkciou racionálnych aj neracionálnych pohybov. Všimol si, že veľmi často úplne súhlasíme s tvrdeniami, ktoré majú veľmi ďaleko od presvedčivej inferenčnej podpory. Aby sme citovali jeho slávny príklad, bez váhania súhlasíme s tvrdením, že Anglicko je ostrov, hoci nemôžeme predložiť skutočne vzduchotesný sylogistický argument. Istota nášho poznania je skôr výsledkom celej hromady skúseností, výpovedí, predtúch, rozhovorov, empirických pozorovaní, historických svedkov atď., z ktorých nič nie je úplne presvedčivé ale všetko spolu konverguje do rovnakého bodu a núti myseľ súhlasiť. Podobne aj presvedčenie muža, že si vezme konkrétnu ženu, je sotva výsledkom racionálnej demonštrácie; skôr je to ovocie dlhého procesu vyhodnocovania – racionálneho aj iracionálneho, rozumného aj nad rámec rozumu – množstva dôkazov.
Náboženský človek teda prijme tvrdenie, že Boh je láska, ale nebude môcť toto prijatie obhájiť žiadnym priamym filozofickým spôsobom. Namiesto toho, ak bude premýšľať o svojom súhlase, spozná v ňom prvky rozumu aj viery. Newmanovi ide o to, že v tomto sa náboženský súhlas kvalitatívne nelíši od bežných aktov súhlasu a to ani v tých najjednoduchších veciach. A to je dôvod, prečo môže v jednej zo svojich kázní o viere a rozume povedať, že „viera je rozmýšľanie náboženskej mysle“.
Vo veľkom jeruzalemskom chráme boli priestory vyhradené len pre židovských veriacich, ale bola tam aj časť nazývaná „nádvorie pohanov“. Tam sa mohli zhromažďovať neveriaci a zakúsiť svätosť miesta. Plne si uvedomujem, že dnes je strašne veľa ľudí, ktorí odmietli náboženstvo, ktorí sú nahnevaní na náboženské inštitúcie alebo ktorí si osvojili kritiku viery od ateistov. Určite nečakám, že títo ľudia prídu priamo do chrámu s dychtivosťou a nadšením. Ale rozmýšľam, či by som ich mohol pozvať na nádvorie pohanov – teda do arény, ktorú som charakterizoval ako prirodzenú teológiu alebo filozofickú úvahu o Božích veciach. Nežiadam ich, aby nechali svoje mozgy pri dverách. Naopak, chcem, aby kládli akékoľvek a všetky relevantné otázky. Ako spoločný základ by som navrhol iba epistemické imperatívy, ktoré sformuloval jezuitský filozof