DRUHOU HLAVNOU PREKÁŽKOU v tom aby sme sa dostali ku skutočnej argumentácii o náboženských záležitostiach je scientizmus, ktorý by som definoval ako redukciu všetkého poznania na vedeckú formu poznania. Tento epistemologický redukcionizmus je dnes prebujnený, najmä medzi mladšími ľuďmi, a je dosť ľahké pochopiť prečo. Spôsob poznania zrodený z vedeckej metódy – pozorovať, merať, predpokladať, experimentovať, vyvodzovať závery, overovať tieto závery opakovaným experimentom – sa ukázal ako masívne úspešný. Zatiaľ čo abstraktnejšie filozofické pravdy sa v praxi testujú pomerne ťažko, vedecké tvrdenia možno ľahko potvrdiť alebo vyvrátiť. Navyše, technológie umožnené vedeckým pokrokom sú bezprostredne užitočné pre ľudí na celom svete, keď prinášajú zdravie, pohodlie a zábavu.
Zjavný úspech tohto prístupu viedol mnohých k záveru, že poznanie a vedecké poznanie sú jednoducho zhodné, a že teda existuje binárna možnosť medzi vedou a nezmyslom. Väčšinový názor medzi kultivovanou elitou na Západe je, že vedecká revolúcia sedemnásteho a osemnásteho storočia bola míľnikom medzi osvietenou modernou a zaostalou pred-modernou, kde vládla náboženská povera. Vedecký sylogizmus implicitne akceptovaný armádami mladých znie asi takto: jediná legitímna forma poznania je vedecká; náboženské tvrdenia nie sú prezentované ako výsledok vedeckého skúmania alebo analýzy; preto náboženstvo nie je legitímna forma poznania. Praktickým výsledkom tohto uvažovania je, že je zbytočné predkladať argumenty v súvislosti s náboženskou doktrínou.
Verzie scientizmu sú v západnom myslení prítomné po stáročia, ale naša súčasná forma má jasné korene v logickom pozitivizme A.J. Ayera a jeho ideologických spojencov z Viedenského krúžku z 20. a 30. rokov 20. storočia. Títo teoretici obhajovali názor, že zmysluplnosť tvrdenia je funkciou jeho overiteľnosti alebo aspoň vyvrátiteľnosti. To znamená, že tvrdenie má zmysel vtedy a len vtedy, ak jeho pravdivosť alebo nepravdivosť možno určiť empirickým pozorovaním. Tvrdenia, že päťsto ľudí sa zúčastnilo na prednáške, ktorú som mal minulý mesiac, alebo že Zem sa točí okolo Slnka, sú teda zmysluplné tvrdenia práve preto, že pozorovanie ich môže buď potvrdiť, alebo vyvrátiť. Náboženské výroky, ako napríklad „Boh existuje“, „Božia vôľa sa v tejto situácii uskutočňuje“ alebo „duša bude žiť navždy“, však nie sú ani tak falošné (hoci Ayer a jeho kolegovia si myslia, že sú falošné) ako nezmyselné, o nič menej ako vyjadrenia pocitov a nádejí tých, ktorí ich artikulujú. Človek by sa pri takýchto tvrdeniach mohol pousmievať alebo nesúhlasne mračiť, ale nikdy by sa nesnažil o nich polemizovať.
A teraz, táto vedecká alebo pozitivistická metóda má veľa problémov, ale najzákladnejším je, že celý program je založený priamo na protirečení. Jeho princípom je, že jediné zmysluplné tvrdenia sú tie, ktoré možno potvrdiť empirickým pozorovaním a experimentovaním; a predsa, práve tento princíp nie je takýmto spôsobom potvrditeľný. Kde alebo ako sa dá pozorovať alebo experimentálne overiť tvrdenie, že zmysluplnosť je redukovateľná na to, čo možno pozorovať zmyslami? V skutočnosti scientizmus sám nie je vedecký, ale skôr filozofický, pretože je to racionálna intuícia týkajúca sa epistemologického rádu. V poriadku, ale čo nemôžete spraviť prostredníctvom filozofického tvrdenia, je vylúčiť ostatné filozofické tvrdenia z kategórie zmysluplnosti! Logický pozitivizmus a jeho súčasný príbuzný scientizmus si režú konár, na ktorom sedia; sú chytení do vlastnej pasce. 1
Druhým zásadným problémom tohto tvrdenia je, že odporuje prakticky všeobecnému konsenzu, že skutočne existujú aj iné ako vedecké cesty k poznaniu. Kto môže vážne pochybovať o tom, že filozofia, literatúra, dráma, poézia, maliarstvo a mystika sú nielen povznášajúce a zábavné, ale aj nositeľmi pravdy? Hamlet neposkytuje skutočný pohľad na ľudskú psychológiu a motiváciu? Danteho Božská komédia nesprostredkuje žiadne pravdy o politike, umení, hriechu alebo náboženskej túžbe? Pustá zem 2 nám nehovorí nič intelektuálne podstatné o ľudskom srdci? Platónove dialógy nevrhajú skutočné svetlo na etiku, spravodlivosť a dobrý život? Človek by musel byť extrémne predpojatý, aby si to myslel.
Chcel by som chvíľu zostať pri príklade Platóna. Človek, ktorý v zásade založil vedný odbor filozofie na Západe, pochopil, rovnako ako mnohí iní mudrci a mystici z Východu i Západu, omamnú kvalitu zmyslovej skúsenosti. To, čo môžeme vidieť, chytiť, ochutnať, počuť a priamo zažiť je tu tak bezprostredne a nepopierateľne, že nás môže úplne dostať pod svoje kúzlo. Pozor, Platón si nemyslel, že zmyslový svet je nereálny. Ale tušil, že existujú dimenzie reality, ktoré sú väčšie, bohatšie a trvalejšie. A uvedomil si, že na to, aby človek získal prístup do tejto sféry, musí prejsť istým druhom intelektuálneho a duchovného výcviku, alebo aby som to povedal priamejšie, disciplínou, vďaka ktorej sa človek odpúta od svojich fyzických a zmyslových záujmov. Pierre Hadot poukázal na to, že Platón nenavrhoval ani tak doktrínu (hoci z jeho spisov možno vydestilovať súbor učení), ale skôr bios alebo celý spôsob života, niečo podobné mníšstvu. Slávne dialógy sú literárnymi záznamami tohoto procesu.
Ústredným bodom Platónovej disciplíny bola konverzácia, kladenie otázok a odpovedanie na ne, ktorej cieľom bolo priviesť všetkých účastníkov k uvedomeniu si pretrvávajúcich vecí, ktoré ležia za a nad bezprostrednou skúsenosťou. Literárny nástroj, ktorý najlepšie vystihuje toto postupné osvietenie, je alegória jaskyne zo siedmej knihy Republiky. Každý, kto v mal škole základy filozofie, si nepochybne pamätá hlavné body príbehu. Skupina väzňov je pripútaná hlboko v jaskyni, putami prinútená čeliť stene jaskyne, na ktorej sa mihajú tiene bábok, s ktorými manipulujú ľudia, ktorých väzni nevidia. Jednému zo zajatcov sa podarí vyslobodiť. Otočí sa a vidí mimoriadne substantívne predmety, ktoré sú zdrojom dvojrozmerných tieňov, ktoré považoval za celok reality. Po čase sa dostane za bábky a až k ústiu jaskyne. Keď sa odváži von, najprv ho zaplaví jas slnečného svetla, ale keď sa jeho oči prispôsobia, vidí ľudí, stromy, zvieratá a predmety, ktoré bábky v jaskyni, ako si uvedomí, len napodobňujú. Nakoniec zachytí letmý pohľad na slnko, v ktorého svetle tie skvostné veci vidí.
Tento pútavý malý príbeh, ktorý bol napodobňovaný počnúc Danteho Božskou komédie, až po 451 stupňov Fahrenheita a Matrix, je popisom cesty hrdinu od obmedzeného vedomia k neobmedzenému, od zaujatia bezprostredným až po uvažovanie o večnom. Mihotavé tiene a nesubstantívne bábky predstavujú svet zmyslového zážitku. To, čo existuje v priestore a čase – čo možno overiť zmyslami – je nevyhnutne prchavé, pominuteľné. Rastliny, zvieratá, ľudské bytosti, subatomárne častice a dokonca aj hviezdy a planéty vznikajú a zanikajú. Filozoficky disciplinovaný rozhovor však odhaľuje, že tieto pominuteľné skutočnosti sú podmienené formálnou dimenziou bytia, reprezentovanou substantívnymi predmetmi a postavami mimo jaskyne. Filozofické pátranie, dovedené až do konca, vedie k poznaniu absolútneho zdroja, z ktorého pochádza aj formálna črta bytia – totiž Dobro samotné – symbolizované ohromnou krásou slnka.
Je zrejmé, že vysvetlenie tohto procesu by ďaleko presahovalo rámec tejto knihy a viedlo do plnej zložitosti Platónovej filozofie. Mohol by som však naznačiť platónsky prístup pomocou jednoduchého príkladu. Keď človek pochopí matematickú pravdu, napríklad že 2+3=5, vo veľmi reálnom zmysle vstúpi do iného sveta. Ako už bolo spomenuté, všetko zo zmyslovej skúsenosti je pominuteľné, a preto sú naše znalosti o tejto sfére mimoriadne obmedzené, neisté a časovo podmienené. Je to naozaj ako sledovať tiene mihajúce sa na stene. Ale dva a tri sa rovnajú piatim kedykoľvek, kdekoľvek a v akomkoľvek možnom svete. Vidieť dve veci spojené s tromi vecami tak, aby vytvorili konglomerát piatich je niečo, čo by dokázalo každé zviera; ale pochopiť princíp, že dva a tri je päť znamená vstúpiť do kvalitatívne vyššej sféry existencie a myslenia. Bežnosť tejto skúsenosti, ktorú môže mať každý žiak prvého stupňa, by nás nemala zaslepiť pred jej nesmiernym významom. Je to ako vyjsť z jaskyne do svetla. A matematika je pre Platóna len prvým krokom na ceste k správnemu filozofickému vnímaniu štrukturálnych prvkov reality.
Najznámejší Platónov žiak, Aristoteles, praktizoval dialogickú disciplínu a dospel k týmto hlbším vnemom, hoci tento postup vyjadroval prozaickejšie ako jeho učiteľ. Vo svojich zrelých spisoch Aristoteles hovoril o troch stupňoch poznania: fyzike, matematike a metafyzike. Prvý študuje hmotu v pohybe; druhý skúma číselné a geometrické abstrakcie; a tretí sa pozerá na „bytie ako bytie“, teda na prvky, ktoré robia niečo nielen materiálnym alebo mobilným, ale existujúcim. Aristoteles ani na chvíľu nepohŕda fyzikou (v skutočnosti by sa dalo hodnoverne tvrdiť, že je otcom tohto vedného odboru), ale trvá na tom, že myseľ siaha za možnosti, ktoré fyzika má. Ako mladý muž zažil intoxikáciu pri úteku z jaskyne a nemal záujem obmedzovať sa na ten úzky priestor.
To všetko ma privádza späť k scientizmu. Vážim si vedu a denne ťažím z technológií, ktoré umožnila. Navyše, môj život bol doslova najmenej dvakrát zachránený lekárskymi zásahmi, ktoré by boli pred nástupom moderných fyzikálnych vied nemysliteľné. Ale aj tá najpokročilejšia, najkomplexnejšia a v praxi prospešná veda je, platónsky povedané, pohľadom na tiene na stene jaskyne. Je to skutočne užitočné a krásne cvičenie mysle, ale je to koncentrácia na realitu na relatívne nízkej úrovni intenzity. Málokedy súhlasím so známym ateistom Bertrandom Russellom, ale vždy som rezonoval s jeho poznámkou, že matematika je jednou z brán do mystiky a náboženstva. Hoci to myslel redukujúcim a odmietavým spôsobom, potvrdil by som jej pravdivosť v platónskom zmysle: pochopenie matematickej pravdy je prvým krokom z čistej zmyslovosti a smerom k správne transcendentnému. Súčasný filozof Charles Taylor hovorí o „tlmenom ja“ 3 ako o jednom zo znakov našej sekulárnej, post-náboženskej kultúry. Myslí tým uzavretosť voči akémukoľvek kontaktu s transcendentnom. Scientizmus je oficiálna filozofia tlmeného ja. Prerazenie dier do tejto bariéry a vpustenie svetla je predpríprava na skutočnú argumentáciu o náboženstve.