HOVORÍ SA, že gnosticizmus je najstaršou a najtrvalejšou herézou v živote kresťanskej cirkvi a rozhodne na tom niečo je. Ale verím, že najmocnejšou a najvplyvnejšou herézou súčasnosti je voluntarizmus – to jest, triumf vôle nad intelektom. Aby som to povedal trochu jednoduchšie, voluntarizmus je názor, že veci sú pravdivé, pretože chcem, aby boli pravdivé. Nepoznám vtipnejšiu (alebo patetickejšiu) ukážku voluntarizmu ako video, ktoré sa stalo virálnym asi pred rokom. Anketár, beloch vysoký zhruba 180 cm, chodil po nemenovanom americkom univerzitnom kampuse a náhodne sa prihováral študentom. Pýtal sa ich: “Čo keby som vám povedal, že som žena?” Študenti s ktorými hovoril, do jedného odpovedali niečo ako: “Ak je to to, za čo sa považuješ, nemám s tým problém.” Potom pritvrdil: “Čo keby som vám povedal, že sa cítim byť Číňankou?” Opäť každý študent bez váhania odpovedal: “No, tak to je, čo si.” Nakoniec sa spýtal: “Čo keby som vám povedal, že trvám na tom, že som dvojmetrová Číňanka?” V tomto bode niekoľko z dotázaných zaváhalo, ale nakoniec sa všetci zhodli, že by s tým nemali problém, ak by sa tak naozaj cítil. V ich mysliach zjavne pohlavie, rasa a dokonca ani výška neboli objektívne stavy, ale funkcie subjektívnej túžby.
Čo by malo byť jasné aj tomu najsolidárnejšiemu pozorovateľovi je, že títo mladí ľudia sú v zajatí hlboko deformujúcej ideológie, ktorá ich nielen vzďaľuje od reality, ale aj prakticky znemožňuje reálnu argumentáciu o väčšine dôležitých vecí, vrátane náboženstva. Ak sa realita mení a prispôsobuje podľa vôle jednotlivcov, potom ju nikdy nemôžeme spoločne uchopiť; nikdy nemôžeme obývať rovnaký intelektuálny priestor dostatočne dlho na to, aby sme sa mohli porozprávať.
Korene tejto perspektívy sú staré a spletité, siahajú prinajmenšom do neskorého stredoveku. V tom období sa objavili niektorí filozofi, najmä John Duns Scotus a William z Ockhamu, ktorí argumentovali za maximalistické chápanie Božej moci. Tvrdili, že Božia slobodná vôľa určuje povahu reality vo všetkých jej dimenziách. Veci teda existujú, pretože Boh chce aby existovali; matematické pravdy jestvujú, pretože si to Boh želá; a etické princípy sú platné, pretože to hovorí Boh. Pytagorova veta teda platí, pretože Boh sa tak rozhodol, ale v zásade sa môže stať nesprávnou, ak Boh zmení názor. Podobne cudzoložstvo je nesprávne, pretože to Boh tak určil, ale prostredníctvom posunu v Božej vôli sa môže stať cnosťou.
Tento voluntarizmus, tento extrémny dôraz na Božiu potentia absoluta (absolútnu moc), predstavoval odklon od názoru Tomáša Akvinského a mnohých iných, ktorí odmietali vrážať klin medzi Božie bytie, myseľ a vôľu. Nemôžem v rámci tejto krátkej knihy dôkladnejšie preskúmať túto protipozíciu, ale stačí povedať, že tieto perspektívy zostali v rozpore až do úsvitu moderného obdobia, keď prevládol voluntarizmus. Jednou z ciest, ktorou sa dostal do srdca západnej kultúry, boli spisy protestantských reformátorov, ktorí boli z veľkej časti vzdelávaní vo filozofických školách, kde vládol voluntarizmus. Ak o tom pochybujete, pozrite sa na názory Martina Luthera a Jána Kalvína o predurčení svätých aj hriešnikov.
Ako to už v dejinách myslenia býva, silná pozícia má tendenciu prebudiť rovnako silnú opozíciu, a to sa stalo, keď sa moderní filozofi pustili do práce. Boh videný ako utláčateľský a svojvoľný vo svojej slobode bol deistami umiestnený ďaleko od sveta. Spinoza ho v podstate stotožnil s vesmírom; Hegel ho stlačil do suverénneho ja; a do neutrality ho zduchovneli romantici ako Schleiermacher a Emerson. Čoskoro však myslitelia vôbec nevideli potrebu voluntaristického Boha, oprávnene chápaného ako nepriateľa ľudského rozkvetu a odviedli ho s trochou fanfár z javiska. Tak Feuerbach ohlásil svoj ateizmus výkrikom: “Nie Bohu je áno človeku.” Marx prišiel s heslom: „Náboženstvo je ópium más“. A Nietzscheho “šialenec” zaplakal: “Boh je mŕtvy a my sme ho zabili.” Tak ako je voluntaristický Boh obdarený potentia absoluta, tak aj voluntaristické ja má moc tvoriť hodnoty a pravdu. Nikto to neformuloval jasnejšie ako Nietzsche, ktorý velebil Ubermenscha (superčloveka), hrdinu, v ktorom je vôľa k moci taká intenzívna, že rozbíja všetky morálne a intelektuálne systémy, ktoré by ju obmedzovali. Jordan Peterson správne poukázal na to, že elimináciu Boha a sprievodné oslobodenie ľudskej vôle nevnímal samotný Nietzsche ako niečo, čo by bolo povzbudzujúce. Naopak, videl, že sa otvorila priepasť.
Mnohí z Nietzscheho hlboko vplyvných nasledovníkov v dvadsiatom storočí však neboli takí zdržanliví. Jean-Paul Sartre, zakladateľ existencializmu, sa v prezentácii, ktorú predniesol v Paríži tesne po druhej svetovej vojne, pokúsil poskytnúť krátky úvod do svojej kontroverznej filozofie. Táto prednáška, ktorá bola neskôr vydaná ako malá knižka s názvom Existencializmus je humanizmus, podľa mňa udala tón pre myslenie našej dnešnej kultúry, dokonca aj v populárnych kruhoch. Sartre argumentoval, že počas väčšiny západných dejín, prinajmenšom od čias Platóna, mala esencia prednosť pred existenciou. To znamená, že určité formy, hodnoty a princípy zmyslu (esencia) sú na prvom mieste a dráma dobre prežitého života je prispôsobenie vôle a správania (existencie) týmto objektívnostiam. Sartre obracia tento scenár hore nohami a tvrdí, že existencia predchádza esenciu. Ľudská sloboda je na prvom mieste a potom, podľa svojho uváženia, odhaduje zmysel, hodnotu a účel. Preto dráma dobre žitého života rozhodne nie je súlad slobody s objektívnou pravdou, ale skôr dosiahnutím „autenticity“, to znamená subjektivity vernej sebe samej.
Hoci kultúra a štát sú kľúčovými predstaviteľmi objektívnej normativity, ktorá musí byť zbavená trónu ak má sloboda nájsť svoje skutočné vyjadrenie, hlavným nositeľom „esencie“, učil Sartre, je Boh. Preto v súlade so svojimi nietzscheovskými sklonmi Sartre vyhlásil, že ateizmus je (prepáčte za výraz) esenciálny pre existencializmus. No zatiaľ čo Božia smrť vyvolala v jeho nemeckom učiteľovi určité obavy, Sartre to vnímal tak, ako to logicky vyžadovala nová filozofia. Svoju požiadavku vyjadril sylogisticky priamočiaro: „Ak Boh existuje, nemôžem byť slobodný, ale som slobodný, preto Boh neexistuje.“ Ak sa vám to zdá ako abstraktná špekulácia, vážne sa pozrite na rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických z roku 1992 vo veci Plánované rodičovstvo v. Casey. Pri rozhodovaní o neobmedzenom práve na potrat sudcovia vyslovili široké filozofické tvrdenie, ktoré sa úplne zhodovalo so sartrovskými predpokladmi: „K povahe slobody patrí určovať zmysel života, existencie a vesmíru.“ Bolo by ťažké predstaviť si dôkladnejšie vyjadrenie voluntarizmu v jeho nietzscheovskej forme.
Keď som bol pred mnohými rokmi doktorandom v Paríži, sovia tvár Michela Foucaulta hľadela prakticky z každého výkladu kníhkupectva v meste. Bol najzrejmejším nástupcom Sartra ako verejný intelektuál a rovnako ako jeho francúzsky predchodca, aj on bol Nietzscheho žiakom. No zatiaľ čo Sartre sa zameral najmä na Nietzscheho ateizmus a antropológiu sebatvorby, Foucault kládol osobitný dôraz na Nemcovu filozofiu moci. V dôsledných štúdiách trestných inštitúcií, šialenstva a sexuality sa Foucault snažil ukázať, že to, čo sa považuje za objektívne morálne normy, sú v skutočnosti starostlivo zamaskované prostriedky, ktorými isté skupiny presadzujú svoju moc. Dôkazom je, že tieto zdanlivo absolútne štandardy sa dramaticky líšia od miesta k miestu a od obdobia k obdobiu. V súlade s voluntaristickými predpokladmi sa opäť zdá, že vôľa k sebapresadzovaniu tromfne a zrelativizuje to, čo sa považuje za trvalé trans-historické pravdy.
Uvedomujem si, že ide o vysoké filozofické predstavy, ktoré sa pôvodne šírili na sofistikovaných univerzitách a v salónoch; ale človek by musel byť hluchý a slepý, aby si nevšimol, ako dôkladne prenikli do všeobecnej kultúry začiatku dvadsiateho prvého storočia. “Kto si, že mi hovoríš, čo si mám myslieť alebo ako sa správať?” “Prestaň mi vnucovať svoje hodnoty.” “Mám slobodu určiť si, akým človekom chcem byť.” “To, čo mi hovoríš, je len pokus ovládať ma.” “Takzvané permanentné veci sú súčasťou systému, ktorým si mocní udržujú svoju pozíciu a potláčajú hlasy marginalizovaných.” Tieto známe výroky – ktoré počuť všade, kde sa stretávajú mladí a nie až tak mladí ľudia – svedčia o mimoriadnom vplyve voluntarizmu Nietzscheho, Sartra, Foucaulta a ich nespočetných žiakov na univerzitných fakultách, v redakčných radách a v populárnej kultúry.
Možno sa pýtate: „Čo má toto všetko spoločné s predkladaním náboženských argumentov?“ Jedným slovom všetko. Keď totiž vládne voluntarizmus, nie je priestor na argumentáciu, pretože pravda sa úplne individualizovala a relativizovala. Keď je vôľa každého človeka absolútna, vytráca sa možnosť konštruktívneho rozhovoru na spoločnom základe a zostáva len stret slobôd. Nietzscheovsky povedané, predloženie pravdivostného tvrdenia je chápané iba ako hra o moc, a preto sa proti nemu môže (a musí) postaviť iba väčšie nárokovanie moci. Vidíte ako prijatie voluntarizmu priamo premenilo naše verejné priestory – najmä inštitúcie vyššieho vzdelávania – na ideologické bojiská? Nikto už neargumentuje; kričia jeden na druhého a nárokujú si status obete.