KU KONCU prvej časti knihy by som chcel navrhnúť konkrétny model pre racionálne, zdravé, verejné a plodné náboženské argumentovanie. Hoci by to mohlo prekvapiť nespočetné množstvo ľudí, ktorí považujú moderný rámec za najužitočnejší v tomto ohľade, vraciam sa späť do stredoveku a k postave, ktorá je dnes väčšine občanov digitálneho sveta pravdepodobne málo známa. Hovorím o Tomášovi Akvinskom. Tomáš bol podľa všeobecného konsenzu najväčším z doktorov (učiteľov), ktorí prekvitali v novozrodenom univerzitnom systéme Európy trinásteho storočia. V kláštorných školách kresťanského sveta existoval bohatý intelektuálny život už pred tým, ale začiatkom 13. storočia na miestach ako Neapol, Padova, Oxford, Bologna a Paríž vznikli riadne univerzity, inštitúcie, v ktorých sa pestovala celá škála akademických disciplín. Na rozdiel od staromódnejších kláštorných škôl, ktoré nahradili, boli stredoveké univerzity mestské a kozmopolitné a ponúkaný štýl myslenia bol ostrejší, racionálnejší a skeptickejší. Pozrite sa na rozdiel medzi Anselmom z Canterbury a Abelardom z Paríža, aby ste vnímali tú zmenu.
Akvinský sa stal magisterom (učiteľom alebo profesorom) teológie na parížskej univerzite okolo roku 1250, keď nemal viac ako dvadsaťpäť rokov, a rýchlo sa etabloval ako najšikovnejší intelektuálny bojovník tej doby a miesta. Výraz „bojovník“ používam zámerne, pretože hlavným vyučovacím prostriedkom na stredovekej univerzite nebola prednáška v triede, ktorú poznáme, ale quaestio disputata (sporná otázka), čo bola verejná diskusia, živá a niekedy búrlivá intelektuálna výmena medzi učiteľmi a žiakmi. Učiteľ zvyčajne navrhol tému na zváženie – povedzme Ježišovo božstvo alebo cnosti alebo Božia moc, a potom sa zhromaždil zástup študentov, iných učiteľov a zainteresovaných okoloidúcich. Učiteľ ponajprv zvážil námietky od publika („Ježiš nemôže byť božský, lebo Písma neustále zdôrazňujú jeho ľudskosť“ alebo „Boh nemôže byť všemocný, lebo sú isté veci, ktoré nedokáže“) a potom odpovedal, ako najlepšie vedel v danom momente. Na druhý deň sa tá istá komunita znova zišla a tentoraz učiteľ po zvážení všetkých námietok a vyjasnení vlastného myslenia predniesol svoje konečné riešenie problému.
Uvedomujem si, že Tomášové písané texty môžu pôsobiť extrémne sucho, ale musíme pripomenúť, že sú to literárne destilácie quaestiones disputatae, tých energických, neviazaných rozhovorov. Ak sa pozrieme na majstrovské dielo Akvinského, Summa theologiae, nájdeme záznamy o stovkách a stovkách týchto stáročných diskusií. Možno prvá vec, ktorú si čitateľ Akvinského všimne je práve rozsah a sloboda jeho mysle. Nielenže kladie nespočetné množstvo otázok, ale zdá sa, že nič nie je zakázané, čoho najlepším dôkazom je článok tri druhej otázky prvej časti Summy: “Utrum Deus sit?” (“Či Boh existuje?”). Ak môže dominikánsky mních položiť túto otázku, všetko je možné; nič nie je príliš nebezpečné na to, aby sa o tom hovorilo. Po uvedení problému, má potom Tomáš sériu námietok voči pozícii, ktorú nakoniec sám zaujme. V mnohých prípadoch tieto námietky odrážajú skutočné otázky a protiargumenty, ktoré počul z pléna počas quaestiones disputatae, ale pre naše účely je potrebné zdôrazniť, že Tomáš tieto námietky vždy prezentuje v ich najpresvedčivejšej forme, pričom ich často upraví aby boli výstižnejšie a presvedčivejšie než ich formulovali ich obhajcovia.
Ako dôkaz tejto veľkorysosti poznamenajme, že počas osvietenstva racionalistickí filozofi niekedy vzali Tomášove námietky a použili ich na posilnenie svojich vlastných protináboženských pozícií! Ak chcete len jeden príklad tohto rezolútneho odmietnutia zapojiť sa do argumentácie pomocou slameného strašiaka 1, zvážte Tomášovú zničujúco presvedčivú formuláciu o neexistencii Boha pomocou argumentu zo zla: „Ak by jeden z dvoch protikladov bol nekonečný, druhý by bol úplne zničený; ale Boh sa nazýva nekonečné dobro. Preto, ak Boh existuje, nebude žiadne zlo. Ale existuje zlo. Preto Boh neexistuje.“ Tomáś ponúka presvedčivú odpoveď na túto námietku, ale stále to zostáva strašne dobrý argument. Mohol by som navrhnúť, že naše dnešné náboženské diskusie by boli oveľa plodnejšie, keby boli všetky strany ochotné formulovať postoje svojich oponentov čo najviac rešpektujúco a presvedčivo?
Po vyjadrení námietok Tomáš ponúka svoje vlastné učiteľské riešenie veci v takzvanom Respondeo (odpovedám). Trvám na tom, že stredoveká intelektuálna konverzácia bola otvorená, neviazaná, ochotná prijať akúkoľvek otázku a poznačená ráznym nesúhlasom; rozhodne sa však nevyznačovala našou postmodernou váhavosťou, nekonečným odkladaním nejakej definitívnej odpovedi na otázku. Zatiaľ čo dnes sa mnohí obávajú, že intelektuálne rozhodnutie sa rovná vylúčeniu alebo urážke, Tomáš vedel, čo vedel Chesterton: že otvorená myseľ je ako otvorené ústa, ktoré sú určené na to, aby sa konečne zahryzli do niečoho pevného a výživného. Intelektuálne rozhodnutie (z latinského de-caedere, odrezať) je vždy trochu krvavá záležitosť, pretože to znamená, že ostatné súperiace názory sú zamietnuté. Ale bez takéhoto rozuzlenia každá konverzácia vyústi do ľahkovážnosti. Po upresnení svojej odpovede sa Akvinský konečne vráti k pôvodným námietkam a vo svetle svojho rozhodnutia na ne odpovie. Je pozoruhodné, že Tomášovou typickou technikou je nájsť niečo správne v pozícii odporcu a použiť to na poopravenie toho, čo je v nej bludné. Opäť prejavuje mimoriadnu veľkorysosť mysle, keď zdôrazňuje pozitíva a skôr svojho oponenta prehovára, než aby ho podpichoval.
Počas celého tohto procesu pri artikulácii námietok, pri formulovaní Respondeo a pri odpovedi na námietky Tomáš čerpá z ohromujúceho množstva zdrojov: samozrejme z Biblie a cirkevných otcov, ale aj z klasických filozofov ako napr. Aristoteles, Platón a Cicero, zo židovského učenca Mojžiša Maimonidesa a z islamských mysliteľov ako Averroes, Avicenna a Avicebron. A na tieto postavy sa sústavne odvoláva s najvyššou úctou, pričom Aristotela označuje jednoducho ako „filozofa“ a Maimonidesa označuje ako „rabína Mojžiša“. Je určite jasné, že Tomáš Akvinský v niečom zásadne nesúhlasí so všetkými týmito partnermi; a napriek tomu je viac než ochotný ich počúvať, zaoberať sa nimi a brať ich argumenty vážne.
To, čo tomistická metóda vytvára, ak si môžem požičať jazyk našej doby, je „bezpečný priestor“ pre náboženskú konverzáciu, ale bezpečný priestor pre dospelých a nie pre bojazlivé deti. Vyznačuje sa skutočne širokým myslením, hlbokým rešpektom, nastoľovaním akýchkoľvek otázok a zahrnutím rôznych hlasov; ale je to miesto, kde sa hľadá a vyhlasuje pravda. Mohol by som skromne navrhnúť, že by to nebol zlý model pre našu súčasnú diskusiu o najvážnejších veciach?
straw-man argumentation ↩