Najskôr by som chcel ukázať túto dynamiku pomocou preskúmania klasického argumentu pre existenciu Boha. Tým, že sa do určitej hĺbky pozrieme na túto demonštráciu, sa pokúsim ukázať, že nepokojná myseľ nenachádza svoj konečný cieľ v rozjímaní podmienených udalostí a príčin ale v hľadaní najvyššej reality. Argumentovanie o Bohu - a nielen o veciach a udalostiach vo svete - je charakteristické pre intellectus agens v jeho najdobrodružnejšej podobe.
Ľudia argumentujú o existencii Boha od nepamäti. Mnoho našich najväčších mysliteľov - Aristoteles, Augustín, Anzelm, Tomáš Akvinský, Bonaventúra, Descartes, Leibniz, Whitehead a mnohí ďalší - predložili racionálnu demonštráciu existencie Boha. A v podstate rovnaké množstvo prominentných filozofov a vedcov - Hume, Feuerbach, Freud, Sartre, Russell, Dawkins, atď. - sebavedomo tvrdili, že tieto demonštrácie vyvrátili. Dokonca mnoho úprimne veriacich vyjadrilo obavu, že argumentovanie o Bohu je forma modlárstva, pretože ide o snahu dostať Boha pod kontrolu našich racionálnych schém.
V dôsledku kritiky „nových ateistov“ na začiatku 21. storočia sa obnovil záujem o tieto argumenty tak zo strany ich zástancov ako i odporcov. Aj keď zdieľam obavy mnohých mojich spoluveriacich, že tento prístup v sebe nesie nebezpečenstvo intelektuálneho modlárstva, verím, že v konečnom dôsledku kritické a starostlivé premýšľanie o týchto demonštráciách, bolo pre Cirkev dobrou vecou – nielen z apologetických dôvodov, ale aj preto, že takéto úsilie slúži na vyslobodenie ducha z materialistickej samoľúbosti, na spochybnenie chráneného ja 1.
Pred mnohými rokmi som čítal slávnu debatu – pôvodne vysielanú v rádiu – medzi Bertrandom Russellom, najprominentnejším ateistom dvadsiateho storočia, a F.C. Coplestonom, veľkým jezuitským historikom filozofie. Copleston stručne a presvedčivo uviedol verziu argumentu z kontingentnosti súcien 2, ktorú navrhol Leibniz v sedemnástom storočí. Russell potom, v priebehu mnohých strán, tvrdohlavo odmietal akýmkoľvek spôsobom argumentovať. Tvrdiac že si myslí, že Coplestonov jazyk je nezrozumiteľný, ani nesúhlasil ani súhlasil. Jednoducho odmietol hrať a trval na tom, že hľadať dôvod existencie vesmíru je hlúpe, keďže podľa jeho slov „svet proste je“. Moja hlboká frustrácia z Russellovej neústupčivosti sa mi často vracala, keď som v posledných rokoch čítal a počúval nových ateistov. Keď boli Christopher Hitchens, Richard Dawkins, Sam Harris a ich kolegovia konfrontovaní s verziami kozmologického argumentu, znova a znova hovorili, že „hmota je večná“ alebo „svet len tak vznikol z ničoho“. Ak vám tieto „odpovede“ pripadajú žalostne neuspokojivé, máte pravdu. Už len preto, aby sme sa vymanili z materialistickej dogmy a rešpektovali požiadavky pátrajúcej mysle, verím, že argumentovať o Bohu je deziderátum.
Tomáš Akvinský, ktorý bol hlboko presvedčený o nebezpečenstve intelektuálneho modlárstva, nikdy neoznačoval svoje argumenty pre Boha ako „dôkazy“, ale len ako viae (cesty alebo smer). Istotne si bol vedomý, že každý Boh, ktorý sa dá „dokázať“ na spôsob geometrickej demonštrácie by sotva bol hodný nášho uctievania a sotva by sa kvalifikoval ako Boh, ktorého Biblia opisuje ako podstatne „skrytého“. Tomáš si však myslel, že myseľ by sa dala prinajmenšom viesť k Bohu prostredníctvom správneho druhu filozofických inštrukcii - opäť, na spôsob manuductio, vedenia za ruku.
Teraz by som rád predložil argument pre Božiu existenciu, ktorý nie je identický so žiadnym z Tomášových piatich zo Summa theologiae, ale ktorý si požičiava prvky z niektorých z nich a je, ako dúfam, vo veľkej miere v duchu Akvinského. Začína to, rovnako ako Tomášove prvé tri argumenty, faktom kontingentnosti, čiže závislosti v ontologickom zmysle. Veci a stavy existujú, ale nemusia existovať. Aby sme to povedali presnejším jazykom: existujú ale nie nevyhnutne. Pre potreby argumentácie si napríklad zoberte stav, ktorý existuje pri tom ako píšem tieto slová. Tento stav určite jestvuje ale nemusí jestvovať. Nikdy som sa nemusel narodiť; môj počítač mohol dnes ráno prestať fungovať; mohol som sa rozhodnúť robiť niečo iné; stôl, na ktorom počítač spočíva, mohol byť poškodený; miestnosť, v ktorej som, mohla byť vykúrená na 100 stupňov. Mohol by som pokračovať v navrhovaní kontrafaktuálnych podmienok do nekonečna. Ide o to, že veci by mohli byť inak. Z toho zase vyplýva, že tento stav vecí – moje sedenie za stolom a písanie – v sebe neobsahuje dostatočný dôvod pre svoju vlastnú existenciu. Musí to byť vysvetlené odkazom na príčiny, ktoré sú pre tento stav vonkajšie. (Mimochodom, táto intuícia je presne to, čo je základom všetkých fyzikálnych vied. V skutočnosti je dosť zaujímavé, ba priam záhadné, že každý vedec - fyzik, chemik, psychológ, biológ - automaticky hľadá príčiny pre javy, ktoré skúma.)
A tak je moje písanie týchto slov funkciou vonkajších príčin, ktoré tu a teraz aktualizujú potenciál, ktoré realizujú to, čo by bez nich bolo len možnosťou. Zahŕňajú (a to sme už naznačili) teplotu v miestnosti, v ktorej sa počítač a ja nachádzame; môj aspoň relatívne dobrý zdravotný stav; stabilitu stola, na ktorom počítač spočíva; správne fungovanie môjho nervového a svalového systému; myšlienky a slová, ktoré plávajú v mojej mysli a neustále informujú moje písanie; moju motiváciu dokončiť túto knihu; atď. Po zistení, že podmienený stav vecí je založený na súbore aktualizujúcich príčin si náš nepokojný intelekt celkom prirodzene kladie otázku: Sú tieto príčiny tiež spôsobené inými príčinami alebo sú samovysvetľujúce? Je celkom zrejmé, že všetky príčiny, ktoré sme spomenuli, sú v skutočnosti tiež podmienené. Teplota v miestnosti je funkciou vonkajšieho prostredia a vykurovacieho systému v mojej budove; moje dobré zdravie je tvorené celým radom faktorov v mojom organizme; stabilita stola závisí od stability podlahy, na ktorej spočíva; myšlienky v mojej mysli sú podmienené synapsiami v mojom mozgu; motivácia napísať túto knihu, ako sme už videli, hniezdi v celej škále širších motivácií. Vyriešili sme otázku? Sotva. Najjednoduchšia úvaha ukazuje, že všetky tieto podmienky sú samy podmienené: teplota vonkajšieho prostredia faktormi v atmosfére; zdravie môjho organizmu bezproblémovým fungovaním na bunkovej úrovni; stabilita podlahy stabilitou zemského povrchu; atď. A tie sú podmienené stále ďalšími a ďalšími. Rôzne fyzikálne vedy skutočne veľmi pomohli identifikovať tieto nespočetné úrovne príčin, ktoré aktualizujúc sú samy aktualizované.
Teraz, ako to byť nemôže? Nemôže byť pravda, že tieto reťazce závislých, podmienených príčin sa ťahajú do nekonečna. Ak totiž potlačíme prvý prvok v takom reťazci, potlačíme všetky následné príčiny a tým aj súčasný stav vecí. Aby som sa vrátil k nášmu príkladu, ak ideme do nekonečna a uvádzame jeden aktualizovaný aktualizátor za druhým, nikdy sa nám nepodarí primerane vysvetliť môj akt písania týchto slov. Musíme teda dospieť k nejakej skutočnosti, ktorá sa aktualizuje bez toho, aby bola aktualizovaná, akási prvá príčina podmienených stavov vecí. Túto demonštráciu by som mohol v krátkosti zhrnúť takto: nepokojná myseľ je pod tlakom princípu dostatočnej príčiny 3, čo znamená, že podmienené veci a udalosti musia byť primerane vysvetlené; nekonečný regres zapríčinených príčin je v rozpore s týmto princípom; preto musí nakoniec existovať primerané vysvetlenie pre existenciu stavov vecí, ktoré nie sú samovysvetľujúce. Táto nezapríčinená príčina, tento nepodmienený zdroj podmienenej existencie, je to, čo nazývame „Boh“.
Na objasnenie tohto argumentu môže byť užitočné zvážiť niektoré zo štandardných námietok, ktoré boli voči nemu vznesené. Pretrváva zlé pochopenie tohto typu argumentu, založené na zmätočnom vnímaní nekonečných kauzálnych sérií. Bertrand Russell spravil pozoruhodne naivné pozorovanie, že pôvodní tvorcovia tohto argumentu popierali nekonečný kauzálny regres, pretože neboli schopní predstaviť si nekonečný rad. Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Starovekí aj stredovekí myslitelia ponúkali sofistikované úvahy o nekonečne. Iní naznačujú, že tento druh demonštrácie je založený na predpoklade, že čas je konečný a ak by tak nebolo, bol by možný nekonečný regres zapríčinených príčin do minulosti. Ale v skutočnosti toto neplatí, pretože druh kauzálnych sérií, o ktorých uvažujeme - a všetky moje príklady to majú za cieľ potvrdiť - sa netiahne späť v čase. Netvrdím, že ja som bol spôsobený svojím otcom a on jeho otcom a on jeho otcom, až kým sa nakoniec nedostaneme k prvotnej príčine na začiatku vekov. Tento druh série Tomáš Akvinský označovaval ako podriadená per accidents, čo znamená, že kauzálny vzťah medzi prvkami je vedľajší vzhľadom na aktualizácii potenciálu tu a teraz. Napríklad moja činnosť nezávisí tu a teraz od môjho otca alebo starého otca alebo pradeda, ktorí tu teraz nie sú a, z kauzálneho hľadiska, sú irelevantní. To, čo Tomáš popiera - a ja ho nasledujem - je séria, v ktorej každý prvok je tu a teraz závislý od vplyvu predchádzajúcej príčiny. Pretože v tomto druhu série, usporiadanej per se v Tomášovej terminológii, nekonečný regres jednoducho nemôže vysvetliť stav vecí, ktorý máme pred sebou. Nedávno mi niekto poslal video, ktoré budilo dojem, že prezentuje kozmologický argument Tomáša Akvinského pre Božiu existenciu. Keď prezentátor začal, všimol som si pred ním zoradený rad domino kociek a hneď som vedel, že ideme zlým smerom. Tomáš sa až tak nezaujímal o Boha, ktorý mohol ale nemusel mať aktualizačný vplyv v dávnej minulosti; zaujímal sa - a ja takisto - o Boha, v ktorom tu a teraz „žijeme, hýbeme sa a sme“.
Druhá trvalá námietka znie takto. Aj keď pripustíme logickú koherenciu demonštrácie, nie je dôvod usudzovať, že nezapríčinená príčina, nekontingentný dôvod kontingentných udalostí, nemôže byť hmota ako taká, prvotná energia alebo vesmír chápaný ako totalita. Kritik by mohol povedať, že hoci vznikajú a zanikajú konkrétne veci a stavy, hmota – matrica, z ktorej vychádzajú a do ktorej sa vracajú – zostáva večná, nemenná a nepodmienená. Ale toto nemôže byť správne. Náš argument predpokladá existenciu reality, ktorej samotnou podstatou je existovať a teda ktorej bytie nie je poznačené žiadnym náznakom potenciálu. Ale hmota ako taká alebo „energia“ je zvrchovane potenciálna, pretože nikdy neexistuje v nejakom čistom nediferencovanom stave, ale len tak, ako ju určuje tá alebo oná modalita. Kedykoľvek hovoríme o hmote alebo energii, musíme špecifikovať jej rýchlosť, jej intenzitu, jej farbu, jej teplotu, jej konfiguráciu, jej umiestnenie, atď. To nevyhnutne znamená, že bola ovplyvnená príčinou alebo súborom príčin; v dôsledku toho to nemôže byť skutočnosť, na ktorú ukazoval náš argument. Povedať, že proces hmoty ovplyvňujúcej hmotu proste pokračuje donekonečna je nedostatočné, pretože to jednoducho znovu zavádza problém nekonečného regresu.
Niektorí teoretici, ovplyvnení anomáliami obsiahnutými v kvantovom pohľade na realitu sa domnievajú, že subatomárne častice vznikajú neustále „z ničoho“, a preto nie je vôbec potrebné stanovovať príčiny podmienených udalostí. Ale táto námietka je založená na jednoduchej dvojzmyselnosti slova „nič“. Keď kvantoví fyzici hovoria „nič“, nemajú na mysli čisté nebytie, čo je filozofický význam tohto termínu, ale skôr plodné pole energie vyznačujúce sa rôznymi vlastnosťami a potenciálmi. „Nič“ kvantových teoretikov je z filozofického hľadiska podmienený stav vecí, a preto si vyžaduje vysvetlenie. V televíznej diskusii medzi ateistom Richardom Dawkinsom a katolíckym biskupom z Austrálie došlo k zábavnému, no výstižnému momentu. Keď Dawkins dlho hovoril o ničom, z čoho údajne všetko pochádza, publikum sa začalo smiať. “Prečo sa smejete?” spýtal sa Dawkins, vyzerajúc skutočne prekvapený. Na čo katolícky biskup odpovedal: “No, myslím, že je trochu smiešne snažiť sa definovať nič!”
Treťou hlavnou námietkou proti tomuto druhu argumentu je, že vedie iba k abstraktnému metafyzickému princípu a nie k osobnému, vášnivému Stvoriteľovi opísanému v Biblii. Iste, ani jeho najhorlivejší zástancovia by netvrdili, že argument z kontingencie súcien poskytuje adekvátny a už vôbec nie úplný obraz Boha. Niekoľkými logickými krokmi však možno ľahko ukázať, že existuje hlboká kompatibilita medzi nepodmieneným základom podmienenosti a Bohom Písma. Ako nepodmienený zdroj podmienenej existencie je táto najvyššia realita celkom správne opísaná ako Stvoriteľ všetkých vecí. Navyše, ako plne aktualizovaný, nemôže byť poznačený hmotou, ktorá je vo svojej podstate radikálne potenciálna. Keďže čas je meraním zmeny a keďže sa táto realita nemôže meniť, správne sa opisuje ako večná alebo mimo času. Ako nepodmienený vo svojom bytí musí byť navyše zbavený akejkoľvek existenciálnej nedokonalosti. A keďže nedostatok mysle, vôle, slobody a osobnosti by nevyhnutne znamenal nedokonalosť, musí mať všetky tieto vlastnosti. Tento argument nám teda ukazuje na niekoho, kto je dokonalý, inteligentný, aktívny, nehmotný, večný a Stvoriteľ všetkých konečných vecí. Možno to nie je biblický Boh v každom detaile ale určite je tu viac než rozumná podobnosť.
Chcel by som urobiť poslednú poznámku týkajúcu sa vzťahu medzi týmto druhom demonštrácie a tým ako fungujú vedy. Občas začujete, že argument z kontingencie je len zúfalým apelom na „boha medzier“. Kritici tým chcú povedať, že prvou príčinou alebo nehybným hýbateľom zavádzajúco označujeme nejakú medzeru v našom súčasnom vedeckom vysvetlení príčin nejakého javu. Keď stále viac a viac rozumieme vesmíru a jeho dynamike, zástancovia Boha jednoducho vždy urobia jeden krok nad rámec toho, čo vieme, ukážu do temnoty a povedia: „Boh je zodpovedný“. Ako veda napreduje, “Boh” trúbi na žalostný ústup, vždy o krok pred svetlom.
Ale toto je taký veľký nezmysel. Po prvé, realita odhalená dôkazom z kontingentnosti súcien nemôže byť jedna z mnohých, pretože je to nepodmienený akt bytia samotného. Preto ani v zásade nemôže fungovať ako prvok v konvenčnom kauzálnom reťazci. Nemohla by zapadnúť do „medzery“ v žiadnom systéme vysvetľovania. Keď sa vladár Napoleon opýtal kozmológa La Place-a ako presne Boh funguje vo výskumníkovom modeli vesmíru, dostal slávnu odpoveď: „Nepotrebujem túto hypotézu“. Ale všetko čo táto slovná výmena odhalila je, že ani Napoleon, ani La Place zjavne nerozumeli tomu, čo klasická katolícka filozofia myslí pod slovom „Boh“. Akákoľvek realita, ktorá by mohla byť začlenená do rámca podmienených príčin, nie je nepodmieneným zdrojom bytia samotného vesmíru. Hocaká príčina - akokoľvek pôsobivá - medzi inými príčinami, nie je dôvodom, prečo tu je niečo skôr ako nič. Ak by sa niekto spýtal, ako urobiť čerešňový koláč, očakával by odpoveď v tomto zmysle: potrebuješ čerešne, cesto, teplo rúry atď. Čo by nikdy nemal očakávať je takáto odpoveď: potrebuješ čerešne, Boha, cesto, teplo pece atď., ako keby bol Boh jedna z bežných vecí. Boh je totiž odpoveďou na úplne iný druh otázky - prečo vôbec existujú čerešne, cesto a pece?
Druhým problémom námietky „boh medzier“ je, že spočíva na chybe v kategórii. V miere, v ktorej je Boh chápaný ako vyplnenie medzier vo vedeckej schéme vysvetlenia, dochádza k neporozumeniu, že demonštrácia je metafyzická a nie fyzická. Ten, kto takúto argumentáciu rozvíja sa pýta a odpovedá na kvalitatívne iný druh otázok než aké kladie vedec. Pripomeňme si o čom sme diskutovali v prvej časti knihy ohľadom Platónovej jaskyne. Metafyzik opustil jaskyňu – čiže pominuteľnú ríšu toho, čo sa dá určiť pozorovaním a experimentovaním – a pátra po štruktúrach bytia ako bytia. Tvrdenie o „bohu medzier“ je od tých, ktorí bývajú v jaskyni; tí, ktorí z jaskyne vyšli, vidia inú dimenziu reality.
A to nás privádza k hlavnej téme tejto druhej časti knihy: otvorenie mysle. Tvrdenie o existencii nepodmienenej príčiny podmienených udalostí je úplne zlučiteľné s nespútaným vedeckým skúmaním. Nech už vedy odhalia čokoľvek - dokonca siahajúce až k počiatku kozmu a k okrajom merateľného vesmíru - patrí to do oblasti podmienenej existencie. Fyzici, chemici, biológovia a astronómovia môžu opísať konečné, empiricky overiteľné príčiny a stavy vecí tak dôkladne ako chcú ale nikdy nedosiahnu dimenziu bytia, ktorú sme identifikovali ako nepodmienenú. Nie je to preto, že by nepodmienené ležalo dočasne mimo ich dosahu ale preto, že je to kvalitatívne mimo toho na čo sú vedecké metódy vhodné. Hoci ideologickí materialisti chcú obmedziť poznanie na empirické a merateľné, ľudská inteligencia tvrdošijne kladie otázky, ktoré presahujú rámec vied. Preto filozofia a náboženstvo nepredstavujú obrátenie sa k poverám ale skôr otváranie neúnavne sa tázajúcej mysle.