KEĎ SME SI UKÁZALI dynamiku skúmajúcej mysle, teraz by som rád trochu rozšíril referenčný rámec a pozrel sa na ďalšiu veľkú schopnosť ľudského ducha – menovite na vôľu. Tak ako myseľ neúnavne hľadá, kým nenájde pravdu samotnú, tak si vôľa neoddýchne, kým nespočinie v samotnom dobre. Toto otváranie sa vôle demonštrujem ani nie tak prostredníctvom formálnej argumentácie, ale prostredníctvom biblického príbehu, ktorý dokázal, že má trvalú duchovnú hodnotu.
Uprostred prvej knihy Kráľov nájdeme cyklus rozprávaní pojednávajúcich o dobrodružstvách proroka Eliáša. Zo správ o premenení v evanjeliách vieme, že staroveký Izrael považoval Eliáša za paradigmatického proroka. Prekvital v deviatom storočí pred Kristom za vlády kráľa Achaba a kráľovnej Jezábel a jeho meno, v hebrejčine Eliáš, znamená „Jahve je môj Boh“.
Autor prvej knihy Kráľov opisuje Achaba ako horšieho ako všetci ostatní izraelskí králi, čo vzhľadom na morálnu prevrátenosť a politickú nekompetentnosť väčšiny týchto prominentov hovorí dosť veľa. A Jezábel bola cudzinka, neizraelka, ktorá v národe zaviedla uctievanie cudzích bohov. Hoci nám dnes problém uctievania modiel pravdepodobne pripadá dosť zvláštne, pre autorov Písma mal zásadný význam, pretože pri čítaní Biblie je nesprávne zameraná chvála vždy ústredným morálnym a duchovným problémom, dysfunkcia, z ktorej pramenia všetky ostatné ťažkosti a deformácie. Aby sme to adekvátne pochopili, musíme sa vrátiť na úplný začiatok Biblie, k úvodným kapitolám knihy Genezis. Keď tu básnik opisuje usporiadanú procesiu všetkých vecí od Stvoriteľa, obratne vytvára dve kľúčové pointy súčasne. Po prvé, zosadil z trónu všetky tie reality – slnko, mesiac, planéty, hviezdy, hory, zvieratá a samotnú zem – ktoré boli v rôznych kultúrach a v rôznych dobách uctievané ako božstvá. Trvá na tom, že to nie sú božstvá ale stvorenia. Po druhé, naznačuje ich správnu funkciu v poriadku stvorenia práve tým, že ich prezentuje v akomsi liturgickom sprievode. Celý zmysel slnka, mesiaca, zvierat a hmyzu je vzdávať chválu ich Stvoriteľovi, aby zosúladili svoju existenciu s Božím zámerom. Opäť vo veľkom súlade s liturgickým cítením, ľudské bytosti prichádzajú v procesii na poslednom mieste, pretože ich raison d’être bude viesť zbor stvorenia. Keď ľudské bytosti plnia svoju kňazskú úlohu, ich vlastné duše sa dostávajú do správneho stavu a umožňujú aj správne usporiadanie materiálneho sveta.
V tejto súvislosti stojí za zamyslenie etymológia slova „adorácia“ [pozn. prekladateľa: uctievanie, vzdávanie chvály]. Latinské adoratio je odvodené z dvoch slov, ad a ora, čo znamená „do úst“. Zmysel je taký, že postoj adorácie je zosúladením našich síl s Bohom, doslova mať naše ústa na úrovni jeho úst. Keď sme takto zosúladení s Bohom – prijímame „každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst“ – všetky prvky, ktoré nás tvoria, sa dostávajú do harmónie a svet okolo nás tiež nájde svoju správnu harmóniu. Z toho vyplíva, že falošné uctievanie – zosúlaďovanie sa s niečím alebo niekým iným ako s Bohom, má za následok disintegráciu samého seba a rozpad širšieho sveta. Teológ Paul Tillich, o ktorom som hovoril v prvej časti, raz poznamenal, že všetko, čo potrebujete vedieť o človeku sa dá zistiť položením a zodpovedaním jednoduchej otázky: Čo uctievaš? Každý človek, nábožný alebo nie, považuje niečo za najvyššiu hodnotu, niečo kladie do centra svojho života. A všetko ostatné sa odvíja od tohto základného pohybu.
S týmto náčrtom v mysli sa môžeme pozrieť na príbeh Eliáša a Baalových kňazov novými očami. Bolo nám povedané, že kvôli modlárstvu ktoré zaviedla Jezábel, Pán zoslal na zem sucho. Je nanajvýš dôležité nečítať Božie tresty opísané v Biblii ako svojvoľné alebo rozmarné; skôr by sme ich mali chápať ako vyjadrenia základných duchovných zákonov, akýsi druh duchovnej fyziky. Biblickí autori, vychádzajúc z podnetu zo začiatku knihy Genezis, často používajú obraz záhrady na vyjadrenie duchovného rozkvetu a obraz púšte aby označili neživosť, ktorá nasleduje po odmietnutí Boha. Sucho v čase Eliáša je teda blízkym príbuzným púšte, do ktorej boli vyhnaní Adam a Eva. Keď sa odvrátime od zdroja života a zapojíme sa do foriem falošnej chvály, život v nás a okolo nás vyschne. Uprostred sucha je Eliáš poslaný postaviť sa kráľovi Achabovi. Je úžasné, že nám biblický autor nepovie prakticky nič o Eliášovom pôvode alebo formácii. Dozvedáme sa len triviálny detail, že pochádza z mestečka Tishbe, o ktorom ani špecializovaní učenci nevedia v podstate nič. Prišiel s jediným cieľom, ktorý vystihuje jeho meno. Keď predstúpi pred kráľa, Achab mu začne vyčítať: “Si to ty, ty, čo sužuješ Izrael?” Ale Eliáš si z toho nerobí ťažkú hlavu: “Ja Izrael nesužujem, ale ty a dom tvojho otca áno, pretože si opustil prikázania Hospodinove a nasledoval si Baalove.”
Po tejto úvodnej výmene názorov Eliáš priamo vyzýva kráľa: „Teraz však daj zvolať ku mne na vrch Karmel celý Izrael, aj štyristopäťdesiat Bálových prorokov.” Eliáš im navrhuje výzvu priamo na tejto posvätnej pôde. Majú postaviť oltáre svojím bohom a Eliáš pripraví oltár pre Hospodina; budú vzývať príslušné božstvá; a “boh, ktorý odpovie ohňom, je skutočný Boh.” Prvý fakt, ktorý si treba všimnúť je, že počet Baalových prorokov prevyšuje proroka Jahveho štyristopäťdesiat ku jednej. Tak to je naprieč vekmi: predstaviteľov falošných foriem uctievania je vždy hojno, zatiaľ čo tí, ktorí obhajujú pravú chválu, sú zvyčajne nepatrná menšina. Svätý Augustín vyjadril tú istú myšlienku, keď zastával názor, že Božie mesto – spoločenstvo riadené láskou k Bohu – je ako Noemova archa, hojdajúca sa na vlnách mohutného oceánu Mesta ľudí, zriadenia ovládaného láskou k sebe.
V reakcii na Eliášovu výzvu kňazi Baala celý deň volali k svojmu bohu: “Ó, Baal, odpovedz nám!” Nič však nebolo počuť a nespadol žiadny oheň. Potom začali tancovať na oltároch a okolo nich, no stále neprichádzala žiadna odozva. Eliáš sa odvážil im posmievať: “Kričte hlasnejšie! Iste je to boh; buď medituje, alebo sa niekde prechádza, alebo je na ceste, alebo možno spí a treba ho zobudiť.” Podpichnutí, Baalovi kňazi sa začali rezať nožmi a kopijami, „až kým z nich nevytryskla krv… Ale nebolo počuť žiadny hlas, neprišla žiadna reakcia a žiadna odpoveď“. Nakoniec Eliáš pripravil oltár tak, že ho prikryl a obložil vodou, a modlil sa k Bohu: „Odpovedz mi, Pane, odpovedz mi, aby tento ľud poznal, že ty, Pane, si Boh a že si obrátil ich srdcia späť.” Vtedy zostúpil oheň z neba, pohltil vodu a obeť. A všetok ľud padol v úcte na zem.
Uvedomujem si, že prvočitateľ tohto príbehu by mohol byť v pokušení myslieť si, že ide len o ďalší príklad kultúrne podmieneného šovinizmu, kde sa niekto búcha do hrude („Môj Boh je väčší ako váš Boh“). Čo sa tu však odohráva, je v skutočnosti mocná meditácia o ústrednej výzve pre každú ľudskú bytosť: Ako by som mal riadiť svoje najzákladnejšie duchovné energie a túžby? Pri objasňovaní tejto otázky nepoznám lepšieho sprievodcu ako je Tomáš Akvinský. Druhá veľká časť Akvinského Summa theologiae, ktorá sa vo všeobecnosti zaoberá povahou dobrého života, začína úvahou o šťastí (beatitudo v Tomášovej latinčine). G.K. Chesterton navrhol, že dobrá morálka je ako dobré umenie; začína sa nakreslením čiary. Je to výstižná fráza, ale Tomáš by s jej významom nesúhlasil, lebo zákon (nakreslenie čiary z morálneho hľadiska) po prvý raz rieši až v deväťdesiatej otázke druhej časti Summy. Jeho diskusia sa nezačína zákonom, ale šťastím, tým dobrom, ktoré v konečnom dôsledku každý, vedome či nevedome, neustále hľadá.
Hoci filozofi a vedci sú od začiatku moderného obdobia rozpačití pri klasickej myšlienke o konečnej kauzality v prírode (že materiálne veci sa riadia nejakých cieľom a sú rovnako ťahané ako tlačené), len tí najortodoxnejší deterministi by popreli, že niečo ako konečná príčina existuje, pokiaľ ide o ľudskú motiváciu. Naše vôle sú lákané dobrami mimo nás samých, ktoré sa snažíme dosiahnuť. Napríklad práve teraz vkladám tieto slová do počítača, aby som mohol vytvoriť knihu, ktorú práve čítate. Ale krátke zamyslenie odhaľuje, že tento veľmi konkrétny cieľ sa skrýva v ďalšom, obsiahlejšom zámere: Snažím sa napísať túto knihu, aby som mohol ďalej rozvíjať svoju prácu na evanjelizácii kultúry. A tento cieľ spočíva, na spôsob matriošky, v ešte vyššom cieli: pracujem na evanjelizácii kultúry, pretože chcem priviesť všetkých ľudí ku Kristovi a privádzanie ľudí ku Kristovi napĺňa môj zmysel pre poslanie, čo ma robí šťastným. Príklad, ktorý som si vybral, by vás mohol viesť k presvedčeniu, že som hodil kocky v smere náboženstva; ale podobnú analýzu možno urobiť v súvislosti so všetkými aktami vôle a vcelku mystická finalita sa nevyhnutne objaví. Človek ráno vstane z postele, lebo musí ísť do práce; chodí do práce, aby si zaslúžil mzdu; zarába aby mal peniaze na živobytie pre svoju rodinu; chce zabezpečiť rodinu, chce, aby mali materiálne veci, dobré vzdelanie a možnosť žiť bez strachu; chce tie veci, pretože túži po šťastí pre svojich blízkych; chce to, pretože radosť jeho rodiny ho robí šťastným. Alebo, ešte priamejšie, muž ide na bejzbalový zápas, aby sledoval svoj obľúbený tím; robí to, pretože miluje bejzbal; miluje bejzbal, pretože ho robí šťastným; a čo v skutočnosti chce, je byť šťastný stále. V konečnom dôsledku, tvrdí Tomáš Akvinský, všetci ľudskí činitelia – svätí a hriešnici, súcitní a skazení – sú motivovaní túžbou po radosti a pokoji, ktoré dáva beatitudo. Ale iste by sa dalo protestovať; profesionálny nájomný zabijak alebo odhodlaný masový vrah alebo niekto, kto bez výčitiek zneužíva deti, šťastie nehľadá. Ale v skutočnosti hľadá, aj keď veľmi pokriveným spôsobom. Ako hovorí Tomáš s charakteristickou stručnosťou, aj ten najhorší hriešnik si vyberá to, čo sa mu javí ako dobré, čiže to, čo prináša šťastie.
A to vedie k očividnej otázke: Čo presne je autentická blaženosť (beatitudo)? Čo je to, čo nás robí skutočne šťastnými? Ak to nájdeme, nájdeme svätý grál; odhalíme veľké tajomstvo; budeme vedieť, komu alebo čomu sa máme klaňať. V úvodných článkoch druhej časti Summy, Tomáš skúma množstvo návrhov, ktoré padli v priebehu storočí. Niektorí tvrdili, že bohatstvo je konečným dobrom, hodnotou, okolo ktorej sa točia všetky ostatné hodnoty, a trúfam si povedať, že v našej dnešnej materialistickej kultúre by sa dalo nájsť množstvo zástancov tohto tvrdenia. Zdá sa, že pre mnohých ľudí na súčasnom Západe je bohatstvo prinajmenšom nevyhnutnou súčasťou dobrého života. Tomáš však trvá na tom, že bohatstvo nemôže plniť túto funkciu. Tvrdí, že existujú dva druhy bohatstva: prirodzené a umelé. Prvým je to, čo „slúži ako riešenie našich prirodzených potrieb: ako je jedlo, pitie, oblečenie, autá, obydlia a podobne“. Ale tieto veci nemôžu byť konečným cieľom, pretože sú podriadené tomu, čo Tomáš označuje ako „podpora ľudskej prirodzenosti“ – to znamená, že udržiavajú človeka v zdraví a psychickej spokojnosti, aby sa mohol obrátiť na vyššie dobrá, ako napr. štúdium, priateľstvo, kontemplácia atď. Druhý typ, umelé bohatstvo, má jednoducho za cieľ získať prirodzené bohatstvo, a preto je ešte ďalej od konečného dobra.
Iní tvrdia, že ľudská blaženosť spočíva v cti. Aby sme pochopili váhu a význam tohto tvrdenia, mali by sme si spomenúť na množstvo veľkých spoločností, starých aj moderných, ktoré sú založené na cti a hanbe. V takejto komunite by nebolo nič bolestivejšie ako verejné poníženie. Človek by mohol zniesť stratu domova, bohatstva, potešenia a priateľov, ale strata tváre by bola neznesiteľná. A zdá sa, že to naznačuje, že prinajmenšom v takejto kultúre by česť, sláva a povesť predstavovali najvyššiu hodnotu. Ale Akvinský trvá na tom, že to nemôže byť správne, pretože česť alebo sláva sa udeľuje človeku „na základe nejakej výnimočnosti“. Je to akési označenie, ktoré má ostatných upozorňovať na morálny, atletický, intelektuálny alebo estetický výkon. Preto sa právom považuje za podriadenú, parazitickú hodnotu, a preto by nikdy nemohla zastávať pozíciu posledného motivátora vôle. Jedným z najlepších spôsobov, ako oceniť myšlienku, ktorú tu Akvinský uvádza, je položiť si jednoduchú otázku: Kto je v našej spoločnosti najviac uznávaný? Zjavná pravda, že najlepší a najcnostnejší ľudia sú často najmenej chválení a tí najpovrchnejší a morálne najspochybniteľnejší, často najviac chválení, je veľavravná. Česť môže byť čerešničkou na torte, ale nikdy nemôže byť tortou.
Iní zastávajú názor, že moc je naším konečným dobrom. Tomáš navrhuje výstižný negatívny protiargument. Zdá sa, že to, čomu sa ľudia najviac vyhýbajú, je poddanstvo alebo neschopnosť; preto sa zdá, že z toho vyplýva, že najviac túžia po moci. Opäť, najmä v našej západnej kultúre, toto pozorovanie nájde veľa opory. Sloboda je totiž nepochybne naším hlavným kultúrnym dobrom a sloboda sa v konečnom dôsledku rovná moci, schopnosti robiť si, čo človek chce, ako chce. J.R.R. Tolkien to zachytil v naratívnej forme. Pripomíname, že ústredným záujmom slušných postáv v Pánovi prsteňov je zničiť talizman, ktorý je označovaný ako prsteň moci. Podľa mňa nemá najdesivejšia scéna v Pánovi prsteňov nič spoločné s orkmi alebo goblinmi; je to chvíľa, keď je Gandalf – veľký čarodejník, stelesnenie duchovnej múdrosti – v dome Bilba Bublíka na strašnú chvíľu v pokušení zmocniť sa prsteňa pre svoje vlastné účely. V súlade s príslovím, že korupcia najlepších je najhoršia, by takáto morálna kompromitácia bola katastrofálna. Je skutočne poučné, že v Matúšovom rozprávaní o pokúšaní Ježiša diablom je posledným a najlákavejším návrhom temného ducha, aby sa Pán chopil moci: „Diabol ho vzal na veľmi vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich nádheru; a povedal mu: Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“
No napriek svojej nespornej príťažlivosti Akvinský hovorí, že moc nemôže byť najvyšším dobrom, a to z jednoduchého dôvodu. Moc má povahu princípu alebo zdroja konania, zatiaľ čo šťastie má povahu cieľa. Moc jednoducho vždy slúži na to, aby sa niečo dialo, dosahovalo, získavalo atď. Ale práve ako podriadená, moc nemôže hrať úlohu najvyššieho motivátora vôle. Tu je ďalší relevantný postreh: moc, hovorí Tomáš, môže smerovať buď k dobru, alebo zlu, ako môžeme vidieť u svätca a majstra zla, pričom obaja majú pomerne obrovský vplyv. Samotná nejednoznačnosť moci hovorí v neprospech jej statusu ako konečného dobra.
Napokon, mnohí iní – vrátane niektorých z najväčších filozofov staroveku a moderny – navrhli, že konečným cieľom ľudského snaženia je potešenie. Táto hedonistická perspektíva by sa nemala vykladať povrchne, ako keby predmetné potešenie bolo len hrubou zmyslovou stimuláciou. V skutočnosti, potešenie možno chápať v širšom zmysle, zahŕňajúc radosť, ktorú má človek pri výtvarnom umení, v morálnom úspechu, v priateľstve atď. A skutočne sa zdá, že potešenie je to, kvôli čomu sa robí všetko ostatné. Sám Aristoteles povedal: “Je absurdné niekoho sa pýtať, prečo chce potešenie.” Avšak opäť tu máme do činenia s dobrom, ktoré parazituje na nejakej vyššej a trvalejšej hodnote a je z nej odvodené. Potešenie vo svojom tele pociťujeme lebo sme dosiahli určitý stav zdravia, a v mysli zažívame potešenie, keď sme dosiahli alebo zažili niečo hodnotné. Dobrý pocit, ktorý máme, je preto príjemným vedľajším účinkom, ale nemali by sme si ho mýliť s predmetom našej najhlbšej túžby. Navyše môžeme zažiť potešenie aj zo skazených činov, čo dokazuje, že dobrý pocit sám osebe nikdy nemôže byť finálnym, pravým dobrom, po ktorom duša túži.
Teda ani bohatstvo, ani rozkoš, ani moc, ani česť nie sú v skutočnosti finálnou príčinou činnosti vôle. Čo to teda je? Akvinský prichádza k záveru, že nemôže ísť o žiadne svetské dobro, pretože beatitudo o ktorom hovoríme, musí byť dobrom, ktoré úplne uspokojí apetít, a apetít v nás je po dokonalej dobrote. Ľudská skúsenosť jasne ukazuje, že po dosiahnutí aj tých najväčších svetských dobier stále chceme viac, stále nie sme spokojní. C.S. Lewis pozoroval, že nedostatočnosť konečných dobier si neuvedomujeme ani tak v najhorších chvíľach života, ale práve v tých najlepších, keď zakúsime víťazstvo, intenzívnu rozkoš, morálne uspokojenie alebo obdiv davu. Bezprostredne po takýchto radostiach cítime, že stále chceme viac; alebo, lepšie povedané, cítime, že to, čo sme zažili, je akýmsi znakom alebo sviatosťou nepodmieneného dobra, po ktorom skutočne a tajne túžime. Hlad vôle nás tlačí, či chceme alebo nie, za svet. Akvinský uzatvára: „Je teda zrejmé, že nič nemôže upokojiť vôľu človeka, okrem univerzálneho dobra. A to sa nenachádza v žiadnom stvorení, iba v Bohu samom.”
Po tomto tomistickom exkurze sa vráťme k biblickému príbehu o Eliášovi a Baalových kňazoch. Mohli by sme si vykladať oltáre postavené Baalovými avatarmi ako evokujúce rôzne formy falošného uctievania, do ktorého sa zapájame? Mohli by sme si predstaviť, že existujú štyri oltáre zasvätené bohatstvu, moci, potešeniu a cti? My hriešnici trávime svoje životy žobronením, prehováraním a poskakovaním pri týchto oltároch, prosiac neexistujúcich bohov, aby uspokojili najhlbší hlad našich sŕdc, a to je ústredná tragédia ľudského života, dysfunkcia, ktorá je za väčšinou smútku, ktorý zažívame. Sme nastavení na Boha, ale svoju túžbu po nekonečnom dobre napojíme na nejaký konečný predmet, ktorý túto túžbu nikdy, ani v zásade, nemôže uspokojiť.
No a to vedie k závislosti a je ľahké pochopiť prečo. Presviedčame samých seba, že budeme šťastní, keď budeme mať dostatok, povedzme, bohatstva a materiálnych statkov. A tak sa snažíme a usilujeme, pričom svoju myseľ, energiu a vášne venujeme získavaniu peňazí. Ak dosiahneme finančný cieľ – možno svoj prvý milión do tridsiatky – skutočne zažijeme vzrušenie; ale vzrušenie pominie, pretože nie sme naladení na takú konečnú hodnotu. Potom sa snažíme viac a viac, nepretržite pracujeme na tom, aby sme zarobili viac peňazí, a keď to dokážeme, pocítime známe potešenie; ale tentoraz vyprchá ešte rýchlejšie. (Porozprávajte sa s každým, kto prešiel závislosťou od alkoholu alebo drog a zistíte, že tento princíp platí.) Teraz sa v skutočnej panike úplne oddávame generovaniu bohatstva a zúrivo poskakujeme okolo tohto konkrétneho oltára. Spomíname si, že keď sa im Eliáš posmieval, Baalovi kňazi sa začali sekať nožmi, až kým nekrvácali. Aký dokonalý obraz pre sebapoškodzovanie, ktoré nevyhnutne vyplýva z návykovej posadnutosti konečnými hodnotami. Na miesto bohatstva si dosaďte česť, moc alebo potešenie a bude to rovnaká dynamika.
Pred niekoľkými rokmi som na stránkach časopisu Rolling Stone čítal rozhovor s hercom Donom Johnsonom. V 80. a 90. rokoch neexistovala výraznejšia osobnosť v oblasti zábavy ako Don Johnson. Bol hviezdou najpopulárnejšej televíznej šou tej doby „Miami Vice“; jeho vkus v obliekaní udával tón pre veľkú časť západného sveta; jeho pekná tvár zdobila milióny obálok časopisov. V priebehu rozhovoru si spomenul na skúsenosť, ktorú zažil, keď bol na vrchole svojich síl. Vo svojom sídle na Floride organizoval párty. Po celom dome, po celom areáli a na palubách troch jácht, ktoré kotvili v súkromnej lagúne hviezdy, dovádzali hýrivci. Johnson stál na balkóne a sledoval scénu a v tej chvíli mu napadlo, že všetky jeho sny o bohatstve, sláve, moci a rozkoši sa splnili. Ale namiesto toho aby sa spokojne usmieval si pomyslel: “Tak prečo sa [píp] cítim tak mizerne?” Z rozhovoru nebolo jasné, čo Johnson s týmto poznaním urobil, ale bol to nesmierne silný duchovný vnem a potvrdenie Lewisovej intuície. Práve vtedy, keď mal v plnom vlastníctve svetské statky, jeho srdce hľadalo, ako Johnson dosť bolestivo pocítil, Viac.
Svätý Ján od Kríža, najväčší duchovný učiteľ západného kresťanstva, povedal, že máme v sebe nekonečne hlboké a rozľahlé jaskyne, čím chcel naznačiť túžbu po nekonečnom Bohu. Jednou nefunkčnou stratégiou, ktorú praktizujeme my hriešnici, je zakrývať ich a predstierať, že neexistujú. Mohli by sme to vidieť vo veľkej časti súčasného sekularizmu, kde (aby sme zmenili metaforu) vládne tlmené ja 1. Druhou klasickou a rovnako kontraproduktívnou stratégiou je pokus naplniť tieto jaskyne konečnými dobrami. A tak hádžeme do nekonečných priepastí jednu krásnu vec za druhou, potešenie za potešením, poctu za poctou, len aby sme zistili, že neužitočne miznú v jaskynnej temnote.
V tomto bode analýzy sme pripravení formulovať najdôležitejší, hoci nanajvýš paradoxný princíp duchovnej fyziky: že len nekonečný Boh sám môže uspokojiť nekonečný hlad srdca, a preto iba vtedy, keď je duša naplnená Bohom, nájde blaženosť. Ale kto je Boh? Podľa učenia v samom srdci kresťanstva, Boh je láska. Boh je seba rozširujúci dar. Preto byť naplnený Bohom znamená byť naplnený láskou – teda ochotou vyprázdniť sa pre druhého. A to je ten paradox: šťastie nikdy nie je funkciou naplnenia sa; je to funkcia rozdávania sa. Keď do nášho života vstúpi Božia milosť (a všetko, čo máme, je výsledkom Božej milosti), našou úlohou je vymyslieť spôsob, ako z toho urobiť dar. V istom zmysle božský život, ktorý existuje len vo forme daru, možno „mať“ iba za letu. Keď sa ho pokúšame zmocniť, nevyhnutne sa vytráca, pretože týmto spôsobom nemôže existovať. Dôkladne sa pozrite na Podobenstvo o márnotratnom synovi, kde nájdete podrobnosti.
Nikto z veľkej tradície nezhrnul to, o čo som hovoril na posledných niekoľkých stranách výstižnejšie ako svätý Augustín z Hippa. Hneď na prvej strane jeho Vyznaní nájdeme formulku: “Stvoril si nás pre seba a naše srdcia sú nepokojné, kým nespočinú v Tebe.” Všetko ostatné v psychologickom a duchovnom živote je v podstate poznámka pod čiarou k tomuto výroku.
buffered self ↩