NA KONCI TEJTO ČASTI by som chcel uvažovať o ďalšom hlboko sugestívnom príbehu z Písma, o pasáži, ktorá sa ukázala ako kľúčová v duchovných a teologických tradíciách kresťanstva: Exodus, kapitola 3, príbeh o Mojžišovi a horiacom keri. Prakticky každý detail tohto rozprávania má symbolický význam.
Počúvame, že Mojžiš, bývalý egyptský princ, je teraz ďaleko od faraónových dvorov a „stará sa o stádo“ pre svojho svokra Jetra na svahoch hory Horeb, ktorá sa týči zo Sinajskej púšte. V každej duchovnej tradícii na svete môžeme nájsť, že ten, kto chce zažiť Boha, musí byť najprv napravený a pokorený. Ego hľadiace na seba nikdy neuvidí Boha. A tak impulzívny a pyšný Mojžiš musel najskôr stráviť roky v chudobe púšte a až potom bol pripravený na víziu a poslanie. Keď sa Mojžiš stará o svoje stádo, vidí „zvláštny jav“: horiaci ker, ktorý však nezhára. Mojžiš si stále zachováva časť sebapresadzovania a hovorí si: “Musím odbočiť a pozrieť sa na tento zvláštny jav a zistiť, prečo ten ker nezhorí.” Mojžiš kráča k tomu podivnému fenoménu a počuje hlas: “Nepribližuj sa! Zlož si sandále z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem.” Pravého Boha nemožno nikdy uchopiť, ovládať, racionálne usporiadať alebo zaradiť do úhľadných kategórií; skôr on kontroluje. Vždy som si vychutnával pokyn, ktorý dostal Mojžiš, aby si vyzul topánky. Keď je človek obutý, môže ľahko a sebavedome kráčať, kam chce. Vyzutie obuvi robí človeka zraniteľným a vnímavým, čo je jediný správny postoj v prítomnosti Boha.
Hlas z horiaceho kríka sa potom identifikuje: “Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.” Mojžiš si uvedomuje, že nemá do činenia s nejakým neosobným absolútnom ale s osobou. Okrem toho Boh z kríku hovorí, že bol svedkom utrpenia hebrejského ľudu, ktorý bol zotročený v Egypte, a preto má pre Mojžiša poslanie: „Poď, pošlem ťa k faraónovi, aby si vyviedol môj ľud, Izraelitov, z Egypta.“ Teraz vizionár chápe, že má do činenia s Bohom, ktorý má inteligenciu, vôľu a súcit.
Keď Mojžiš prijal túto úlohu (popravde s určitou nevôľou), odvážil sa spýtať Boha na meno: „Ak prídem k Izraelitom a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám, a oni sa ma opýtajú, ‘Aké je jeho meno?’ čo im poviem?” Hoci to znie dosť nevinne, toto dotazovanie stavia Mojžiša do veľmi neistého duchovného priestoru. Najmä v starovekom kontexte poznať meno osoby znamenalo získať nad ňou určitú moc. Preto položiť takúto otázku je podobné ako keď sa Adam a Eva snažili zmocniť božstva v rajskej záhrade. Božia odpoveď, daná v Exodus 3:14, je locus classicus židovskej a kresťanskej teológie: „Ja som, ktorý som… Takto povieš Izraelitom: Ja som ma poslal k vám.“ V istom zmysle táto povestne záhadná odpoveď – v iných prekladoch „Ten, kto je“ – nie je nič viac ako tautológia, možno nie príliš jemný spôsob, ako povedať: „Prestaň mi klásť také hlúpe otázky.“ Ale hlavný prúd teologickej tradície to interpretoval ako obzvlášť presný opis Boha. Dalo by sa tvrdiť, že Mojžiš kládol celkom rozumnú otázku – konkrétne, ktorý boh si? V jeho kultúrnom kontexte existovali bohovia hôr, mora, určitých miest a určitých ľudí. Jeho otázku by sme teda mohli chápať takto: Ktoré meno ťa vystihuje, spomedzi tohto množstva božstiev? Ale odpoveď, ktorú Boh dáva, nezodpovedá tomuto očakávaniu, lebo nehovorí, že ja som skôr toto božstvo ako tamto; jednoducho hovorí: “Som, kto som.” Jedným slovom, jeho spôsob bytia nie je špecifikovaný, ohraničený ani kategorizovaný. Tomáš Akvinský vzal toto božské seba-označenie ako biblické oprávnenie hovoriť o zhode esencie (čo niečo je) a existencie (čím niečo je) v Bohu. Zatiaľ čo v každom stvorení existuje skutočný rozdiel medzi esenciou a existenciou, pretože každé stvorenie existuje určitým spôsobom alebo podľa určitého módu, u Boha takéto rozlíšenie neexistuje. Ja som ľudská bytosť; klávesnica, na ktorej píšem, je bytie na úplne iný spôsob. Ale byť Bohom znamená, ako povedal David Burrell, „byť byť“ 1.
Plne si uvedomujem, že sa to môže zdať iba ako teologické puntičkárstvo, ale v skutočnosti je toto objasnenie veľkým momentom. Jedným z najjasnejších znakov konečných, svetských prirodzeností je, že existujú vzájomne vylučujúcim sa spôsobom. Byť veľrybou znamená nebyť tigrom; byť autom znamená nebyť koňom; byť planétou Jupiter znamená nebyť hriankovačom; atď. Presne podľa definície, konečné veci stoja jedna nad a proti druhej. Ale Ja Som nemožno definovať; nie je bytosťou medzi mnohými, nie je najvyššou inštanciou rodu existujúcich vecí. A práve táto kvalitatívna odlišnosť Boha mu umožňuje nekonkurenčne existovať medzi svojimi stvoreniami. Antilopa by sa mohla stať levom len tak, že ju lev zožerie a tak prestane byť antilopou. Strom sa môže stať hromadou popola len tým, že bude spálený, a tým sa vzdá svojho jedinečného spôsobu bytia. Ale Ten, Ktorý Je, sa môže priblížiť k svojim stvoreniam takým spôsobom, aby neboli zničené alebo kompromitované.
Porovnajte to s príbehmi v klasickej mytológii o bohoch a bohyniach, ktoré sa približujú k ľudským bytostiam s katastrofálnymi následkami. Najznámejším príbehom tohto typu je mýtus o Semele, mladej žene, ktorá slúžila ako kňažka v Diovom chráme. Jedného dňa, keď sa kúpala v rieke po obetovaní otcovi bohov, Semele bola sledovaná Zeusom, ktorý na seba vzal podobu orla a krúžil nad jej hlavou. Uchvátený Zeus zostúpil na zem v ľudskej podobe a začal si pomer so svojou kňažkou. Časom to zistila Diova manželka Héra a vo svojej žiarlivosť zasadila semená pochybností o Diovom božstve v mysli Semele. V túžbe overiť totožnosť svojho milenca Semele požiadala Dia, aby jej odhalil svoje božstvo. Hoci jej ukázal len nepatrný zlomok svojej božskej dokonalosti, stačilo to na to, aby ju zničil a zmenil na popol. Božstvo a ľudskosť súperili o priestor na rovnakom ihrisku, a keď prišlo k stretu, niekto musel ustúpiť. O niečo menej dramatickým príkladom na tú istú tému je mýtus o Prometheovi. Prometheus ukradol oheň, ktorý bol jedinečnou výsadou bohov, vzbudil Diov hnev a postihol ho pochmúrny osud, keď mu orol každý deň trhal a žral pečeň. V zúfalej hre s nulovým súčtom je v klasickej mytológií ľudský rozkvet urážkou bohov a musí byť potrestaný.
A potom je tu Biblia. Vráťme sa k veľkému obrazu horiaceho kríka. Keď sa pravý Boh – Boh, ktorý Je, Boh, ktorého esencia je identická s jeho existenciou – priblíži k stvoreniam, nie sú pohltené; naopak, stanú sa krajšími a žiarivejšími, horia ale nezhoria. Táto myšlienka sa vinie celou Bibliou a svätý Pavol ju skvele vyjadril, keď extaticky zvolal: „Už to nie som ja, kto žije, ale je to Kristus, ktorý žije vo mne.” Hoci celú jeho existenciu prevzal Ježiš Kristus, Pavol nie je menej sám sebou, naopak je najbohatšou verziou seba samého. Cíti nektorý z čitateľov Pavlovskej literatúry, že Pavlova osobnosť, inteligencia a osobitý charakter sa stratili? Samozrejme, že nie. Jeho jedinečné ja prakticky vyskakuje zo stránok. Posadnutý pravým Bohom bol viac – nie menej – sám sebou; horel ale nebol zničený.
Súťaživý boh, ktorý straší v mysliach moderných ľudí, nemá nič spoločné s Bohom Biblie. Nie je potrebné voluntaristické presadzovanie ľudskej vôle proti voluntaristickému bohu, pretože takéto božstvo je mátoha, fantázia. Sv. Irenej z Lyonu, teologický majster z 2. storočia, zhrnul svoj vlastný program – a vlastne celé kresťanstvo – tvrdením „Gloria Dei homo vivens“ („Sláva Božia je ľudská bytosť plne živá“). Takto sa vyjadruje niekto, kto pozná Boha z horiaceho kríka.
to be to-be ↩